Životopis - Eternal Jester

• V rádiu
• Cenzúra
• Z televízie do kina
• Dario Fo v 70. rokoch 20. storočia
• Divadlo a politika
• Návrat do televízie
• 80. roky 20. storočia
• Nobelova cena
• Bitky
• Posledných niekoľko rokov

Dario Fo sa narodil 24. marca 1926 v rodine s antifašistickou tradíciou. Jeho otec je železničiar, matka farmárka a žijú v malej lombardskej dedinke Leggiuno-Sangiano v provincii Varese.

Vo veľmi mladom veku sa presťahoval do Milána, kde navštevoval Akadémiu výtvarných umení Brera a neskôr sa zapísal na Fakultu architektúry na Politecnico, ktorú opustil ešte pred ukončením štúdia. Paradoxne, keď sa už raz presadil, získal časom množstvo čestných titulov.

V prvých rokoch jeho učňovskej praxe je však jeho činnosť výrazne charakterizovaná improvizáciou. Na javisku si vymýšľa príbehy, ktoré tam a tam prednáša fraškovitým a satirickým spôsobom.

V rádiu

V roku 1952 začal spolupracovať s RAI: pre rozhlas napísal a predviedol programy "Poer nano", monológy, ktoré sa krátko nato hrali v milánskom divadle Odeon. Zo spolupráce s dvoma velikánmi talianskeho divadla, Francom Parentim a Giustinom Duranom, vzišiel v roku 1953 "Il dito nell'occhio", predstavenie sociálnej a politickej satiry.

Cenzúra

V roku 1954 prišiel rad na "Sani da legare", venovaný každodennému životu v Taliansku v čase politických konfliktov. Text, nečudo, tvrdo zasiahla cenzúra a spolupráca sa skončila. Keď totiž byrokrati zasiahli do scenára, obaja na protest z predstavenia odišli.

V roku 1959 vytvoril spolu s manželkou Francou Rame divadelnú skupinu, ktorá niesla jeho meno: tým sa začalo obdobie opakovanej cenzúry zo strany vtedy platných inštitúcií. Ešte pre televíziu písali pre "Canzonissimu", ale v roku 1963 opustili RAI a vrátili sa k divadlu. Založili skupinu Nová scéna ktorého cieľom je vytvoriť výrazne alternatívne, ale zároveň populárne divadlo.

Z televízie do kina

V roku 1955 sa mu narodil syn Jacopo. Medzitým sa pokúsil aj o prácu vo filme: stal sa spoluscenáristom a hral vo filme Carla Lizzaniho ("Lo svitato", 1955); v roku 1957 nakrútil pre Franca Rameho film "Ladri, manichini e donne nude" (Zlodeji, figuríny a nahé ženy) a v nasledujúcom roku "Comica finale".

Dario Fo v 70. rokoch 20. storočia

K divadelnej sezóne 1969-1970 patrí " Zábavná záhada "Vo Foovej originálnej a dômyselnej operácii texty evokujú jazyk a reč stredoveku, čo dosiahol zmesou "padovského" dialektu, starobylých výrazov a neologizmov vytvorených samotným Foom. Je to tzv. Grammelot "úžasný výrazový jazyk s archaickým nádychom, doplnený plastickými gestami a mimikou herca.

Divadlo a politika

V roku 1969 založil divadlo Collettivo Teatrale la Comune, s ktorým v roku 1974 obsadil Palazzina Liberty v Miláne, jedno z ústredných miest politického divadla kontrainformácie. po smrti železničiara Pinelliho inscenoval hru Morte accidentale di un anarchico. po štátnom prevrate v Čile napísal hru Guerra di popolo in Cile: poctu vláde Salvadora Allendeho, ktorá však vnejako naráža, a to nie príliš okato, aj na spoločensko-politickú situáciu, ktorú prežívalo Taliansko.

Návrat do televízie

V roku 1977 sa Dario Fo po veľmi dlhom televíznom exile (15 rokov), ktorý je u nás skôr ojedinelý ako zriedkavý, vrátil na obrazovky. Dezertérsky náboj sa nezunoval: jeho prejavy sú vždy provokatívne a majú tendenciu zasiahnuť realitu.

80. roky 20. storočia

V osemdesiatych rokoch pokračoval v tvorbe hier, ako napríklad "Johan Padan a la descoverta de le Americas" a "Diabol so Zinne", a zároveň sa venoval aj réžii a pedagogickej činnosti. Napríklad v roku 1987 vydal v Einaudi "Príručku hereckého minima", ktorá slúžila nielen obdivovateľom, ale aj tým, ktorí sa chceli vydať na cestu k divadlu.

Nobelova cena

V roku 1997 dostal Nobelovu cenu za literatúru, " za napodobňovanie stredovekých šašov, bičovanie autority a obhajobu dôstojnosti utláčaných ". " Dario Fo ", uvádza sa v oficiálnom komuniké Nobelovej nadácie, " so zmesou smiechu a vážnosti nám otvára oči pre zneužívanie a nespravodlivosť v spoločnosti a pomáha nám vnímať ich v širšej historickej perspektíve ".

Udelenie Nobelovej ceny vyvoláva v závislosti od prípadu buď konsenzus, alebo nesúhlas, a to práve kvôli nejasne definovanej povahe Foovho umenia (niektorí spochybňujú, že ho možno definovať ako "literáta" alebo "spisovateľa" v užšom zmysle slova).

Bitky

Laureát sa však neteší len z dosiahnutej slávy, ale využíva slávnostné odovzdávanie cien na spustenie novej iniciatívy proti návrhu smernice Európskeho parlamentu o patentovaní živých organizmov.

Stručne povedané, stal sa akýmsi "svedkom" kampane, ktorú spustil Vedecký výbor proti vivisekcii a ďalšie európske združenia pod názvom Nemusíte byť génius, aby ste sa postavili proti génovým patentom ".

Za zmienku stojí aj jeho boj a angažovanosť pri obrane Adriana Sofriho, ako aj jeho výstava-rekonštrukcia "Marino libero, Marino innocente", spojená práve s kontroverzným prípadom zadržania Bompressiho, Pietrostefaniho a Sofriho.

Posledných niekoľko rokov

Po smrti svojej manželky Franky Rame (máj 2013), hoci v pokročilom veku, pokračoval s vášňou v umeleckej činnosti a venoval sa aj maľovaniu. Neopomenul ani podporu politických myšlienok Grillovho a Casaleggiovho novozaloženého Hnutia 5 hviezd.

Dario Fo zomrel 13. októbra 2016 vo veku 90 rokov.