Životopis - Zbitý ako hamburger

George Foreman, nezabudnuteľný a nezabudnuteľný boxer, ktorý sa stal olympijským šampiónom iba vo veku devätnásť rokov, sa narodil 10. januára 1949 v meste Marshall v Texase (USA). Skvelý športovec, ktorého väčšina odborných kritikov považuje za najlepšieho boxera všetkých čias po nenapodobiteľnom Cassiusovi Clayovi.

Ako každý správny americký boxer, aj jeho začiatky sú poznačené tvrdou prácou a drsnými podmienkami chudobných štvrtí. Jeho začiatky sa neodohrávali v kánonickom ringu, ale na uliciach texaského hlavného mesta Houston, kde sa odohrávali epické a nepravidelné zápasy, ktoré nezriedka opustil aj nezdolný George. Ako sa hovorí, na ulici si urobil kosti. A aké kosti. Len niekoľkoV nasledujúcom roku 1968 ohromil svet ziskom zlatej medaily na olympijských hrách v Mexico City vďaka výbušnej zmesi neprekonateľnej triedy a mimoriadnej sily.

V súvislosti s týmto víťazstvom sa spomína kuriózna anekdota o Talianovi, 23-ročnom Giorgiovi Bambinim, ktorý sa v semifinále musel stretnúť s utlmeným Foremanom a po jedinom údere si ľahol na podložku ringu, hluchý k rozhorčeným výzvam trénerov, ktorí naňho kričali, aby sa okamžite postavil na nohy. Do histórie sa zapísal ako "jeden z najslávnejších talianskych mužov na svete". Keby som bol šialený, zabilo by ma to ", ktoré vyslovilo dieťa doslova vystrašené svojím súperom.

Preto netreba veľa času na pochopenie, prečo si George Foreman čoskoro vyslúžil prezývku "Vrah", ani nie tak pre svoju krutosť (ktorá preňho vlastne vôbec nie je charakteristická), ale pre príslovečnú smrtiacu silu svojich úderov, ktoré z neho urobili skutočný ringový stroj. Po mimoriadnom olympijskom úspechu sa v roku 1969 stal profesionálom.

O štyri roky neskôr sa stal majstrom sveta, keď v druhom kole porazil Joea Fraziera, šampióna minulých olympijských hier, ktoré sa konali v Tokiu v roku 1964.

Foremanovou smolou (ak sa to tak dá nazvať) však bolo, že bol súčasníkom Cassiusa Claya, alias Muhammada Aliho, veľkého šampióna, ktorý sa postaral o prvú porážku jemného obra, odchovaného na ceste.

Na jeseň roku 1974 sa títo dvaja stretli v Kinshase v historickom zápase (ktorý sa vrátil do módy vďaka dokumentárnemu filmu "Keď sme boli králi"), v ktorom Foreman utrpel to, čo niektorí nazývajú "najkrajším športovým gestom storočia", t. j. Cassius Clay porazil legendu Foremana, ktorý utrpel dramatický knockout v ôsmom kole.

Paradoxne ho však táto porážka posvätila do histórie, neoddeliteľne ho spútala so životom jeho súpera. Priaznivci tvrdia, že George Foreman bol už na sklonku života, keď čelil tomuto zápasu, a sami vyhlasujú, že by ho určite vyhral, keby ho bol odohral len o rok či dva skôr.

Nasledujúci rok (1977) Foreman oznámil svetu svoj definitívny odchod zo súťažnej scény.

Po desiatich rokoch prichádza senzačné oznámenie o jeho návrate do sveta boxu, teraz už plešatý, tučný a zjavne veľmi hrdzavý. Starí fanúšikovia sa zdesene obávajú možných nezdravých účinkov tohto návratu, zatiaľ čo kritici hovoria o nešikovnom reklamnom ťahu.

Po niekoľkých prípravných zápasoch však Foreman ukazuje, že vôbec nežartuje a je odhodlaný využiť svoje posledné športové možnosti na maximum. Jeho súperi, Dwight Muhammad, Qawi Simile, Bert Fabbrica, Gerry Cooney a Adilson Rodrigues, to vedia natoľko, že sa mu napriek všetkým predpokladom podarí 5. novembra 1994 v Las Vegas získať titul späťmajstra sveta v ťažkej váhe proti Michaelovi Moorerovi o titul WBO.

Vo veku 45 rokov a 9 mesiacov sa tak George Foreman stal najstarším majstrom sveta v histórii boxu: tento výkon sa v podstate vyrovná výkonu Muhammada Aliho, keď ho porazil v legendárnom zápase.

Dnes je Foreman, ktorý sa vo svojej krajine stal známou osobnosťou, obklopil sa krásnou rodinou, stal sa evanjelickým kazateľom a vydáva knihy s receptami, v ktorých rozdáva kuchárske rady a návody na prípravu nenapodobiteľných hamburgerov.