Životopis

• Spolupráca s Francom Basagliom
• Paolo Crepet v 80. rokoch 20. storočia
• 90. roky 20. storočia
• Rok 2000
• Roky 2010

Paolo Crepet sa narodil 17. septembra 1951 v Turíne ako syn Massima Crepeta, bývalého profesora chorôb z povolania a prorektora Padovskej univerzity. Po absolvovaní štúdia medicíny a chirurgie na Padovskej univerzite v roku 1976 pôsobil tri roky v psychiatrickej liečebni v Arezze a potom sa rozhodol odísť z Talianska. Toto rozhodnutie padlo vďaka štipendiuudelené Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO).

Potom pôsobil v Dánsku, Veľkej Británii, Nemecku, Švajčiarsku a Československu, než sa presťahoval do Indie. Paolo Crepet vyučuje v Toronte, Riu de Janeiro a Hardwarde, v Centre pre európske štúdie. Po návrate do Talianska prijíma pozvanie Franco Basaglia ktorý mu navrhuje, aby ho nasledoval do Ríma.

Spolupráca s Francom Basagliom

Potom sa presťahoval do Verony, kde sa zoznámil s Basagliovým priateľom, profesorom Hrayrom Terzianom. Basaglia ho povolal, aby koordinoval psychiatrické služby v meste Rím v rokoch, keď bol starostom hlavného mesta Luigi Petroselli, Paolo Crepet sa projekty organizované s Basagliou zastavujú v dôsledku jeho smrti.

Potom spolupracoval s radcom pre kultúru Renatom Nicolinim a neskôr ho Oms vyzvala, aby koordinoval projekt zameraný na prevenciu samovražedného správania.

V roku 1978 spolupracoval na článku "Storia della Sanità in Italia. Metodo e indicazioni di ricerca" s názvom "Research, history and alternative practices in psychiatry".

Paolo Crepet v 80. rokoch 20. storočia

Medzitým vyštudoval sociológiu na Urbinskej univerzite a v roku 1981 napísal spolu s Mariou Graziou Giannichedda esej "Inventár psychiatrie", ktorú vydalo vydavateľstvo Electa. Po tejto práci nasledovali v nasledujúcom roku práce "Medzi pravidlami a utópiou. Hypotézy a postupy pre identifikáciu psychiatrického poľa", "Hypotézy nebezpečnosti. Výskum donútenia v skúsenosti s prekonávaním azyluArezzo" a "Psychiatria bez azylov [Kritická epidemiológia reformy]".

Po tom, ako napísal "Psychiatria v Ríme. Hypotézy a návrhy na použitie epidemiologických nástrojov v meniacej sa realite" pre zborník "Psychiatria bez azylov. Kritická epidemiológia reformy", ku ktorému napísal aj úvod, bol v roku 1983 zodpovedný za úvod práce "Múzeá šialenstva. Sociálna kontrola deviácie v Anglicku 19. storočia".

Potom spolupracoval na knihe "Realita a perspektívy reformy psychiatrickej starostlivosti", ktorú vydalo ministerstvo zdravotníctva, s článkom "Organizácia služieb na ochranu duševného zdravia vo veľkých mestských oblastiach".

V roku 1985 Paolo Crepet Špecializoval sa na psychiatriu na psychiatrickej klinike Padovskej univerzity. O niekoľko rokov neskôr spolu s Vitom Miriziem publikoval knihu "Psychiatrické služby v metropolitnej realite", ktorú vydal Il pensiero scientifico.

V roku 1989 napísal knihu "Il rifiuto di vivere. Anatomia del suicidio", ktorú napísal spolu s Francescom Florenzanom

90. roky 20. storočia

V roku 1990 pracoval na tému "Choroby z nezamestnanosti. Fyzické a psychické podmienky ľudí bez práce".

Zúčastnil sa na treťom európskom sympóziu o samovražednom správaní a rizikových faktoroch, ktoré sa konalo v dňoch 25. až 28. septembra 1990 v Bologni. V roku 1992 uverejnil publikáciu "Suicidal behavior in Europe. Recent research findings" (Samovražedné správanie v Európe. Nedávne výsledky výskumu), po ktorej nasledovala publikácia "Le dimensioni del vuoto. Giovani e suicidio" (Rozmery samovraždy.

V roku 1994 napísal pre knihu "The cure for unhappiness. Beyond the biological myth of depression" (Liečba nešťastia. Za hranicami biologického mýtu o depresii) článok "Depression between biological myth and social representation" (Depresia medzi biologickým mýtom a sociálnou reprezentáciou) a tiež publikoval "Measures of psychological distress" (Miery psychologického stresu).

Nasledujúci rok sa vrátil k vydávaniu pre Feltrinelliho so zväzkom "Cuori violenti. Viaggio nella criminalità giovanile" (Násilné srdcia. Cesta do kriminality mladistvých).

Nie však len literatúra faktu: v druhej polovici 90. rokov sa psychiater Paolo Crepet začal venovať aj beletrii. V roku 1997 napríklad vyšla kniha "Solitudini. Memorie di assenze", ktorú vydalo vydavateľstvo Feltrinelli. V nasledujúcom roku vyšla kniha "I giorni dell'ira. Storie di matricidi", spoločné dielo s Giancarlom De Cataldom.

Rok 2000

V roku 2001 napísal Crepet pre Einaudiho knihu "Non siamo capaci di ascoltarli. Riflessioni sull'infanzia e sull'adolescenza": išlo o pokračovanie dlhodobej spolupráce s turínskym vydavateľstvom, ktorá sa začala už o niekoľko rokov skôr knihou "Naufragi. Tre storie di confine" a ktorá ho viedla aj k napísaniu kníh "Voi, noi. Sull'indifferenza di giovani e adulti", "I figli non crescono più" a "Sull'amore,žiarlivosť, eros, opustenie. Odvaha citov".

Opäť pre Einaudiho, v roku 2007 Crepet napísal spolu s Giuseppem Zoisom a Mariom Bottom "Dove abitano le emozioni. La felicità e i luoghi in cui viviamo".

Medzitým pokračuje jeho vzťah k beletrii: "Dôvod citov", "Prekliate a ľahké" a "Zradenej žene" sú plodom rozhodne plodnej spisovateľskej činnosti.

V roku 2008 vyšla kniha "La gioia di educare" (Radosť z výchovy), po ktorej nasledovali "Sfamiglia. Vademecum per un genitore che non si vuole resssegnare" (Neznámy. Vademecum pre neochotného rodiča) a "Perché siamo infelici" (Prečo sme nešťastní).

Roky 2010

V roku 2011 vydal knihu "Stratená autorita. Odvaha, ktorú od nás žiadajú deti", v roku 2012 dokončil knihu "Chvála priateľstva". V roku 2013 dokončil knihu "Naučte sa byť šťastní".

Paolo Crepet vďačí za svoju slávu aj častým televíznym vystúpeniam, v ktorých je častým hosťom podrobných programov a talk show, ako napr. Bruno Vespa .