Životopis - Sweet blues made in Italy

Adelmo Fornaciari, alias Zucchero, sa narodil 25. septembra 1955 v Roncocesi, poľnohospodárskej dedine v provincii Reggio Emilia. Jeho prvou vášňou bol futbal: po prvých skúsenostiach s oratóriom sa veľmi mladý Adelmo pridal k mládežníckemu tímu Reggiana ako brankár. Už na základnej škole ho učiteľ dobromyseľne nazýval "cukor a džem".

Fornaciari, syn poľnohospodárov, zostal vždy spätý so svojou pôdou. V Reggio Emilia začal hrať na gitare vďaka pomoci černošského amerického študenta, ktorý navštevoval veterinárnu fakultu v Bologni. Brnkal piesne Beatles, Boba Dylana a Rolling Stones.

V roku 1968 sa rodina presťahovala za prácou do Forte dei Marmi v meste Versilia. V tom čase už malému Zuccherovi prúdila v žilách hudba natoľko, že sa už dalo hovoriť o láske k rhythm'n'blues. Založil malú kapelu s názvom "Le nuove luci", chlapcov, ako bol on sám, s ktorými začal hrávať v miestnych tanečných sálach. Medzitým navštevoval priemyselný technický inštitút v Carrare; potom sa zapísalV tomto období už pracoval samostatne ako hudobník: do roku 1978 koncertoval so skupinou "Sugar &; Daniel" (Daniel je spevák skupiny, zatiaľ čo Zucchero hrá na gitaru a saxofón), potom založil skupinu "Sugar &; Candies", s ktorou začal aj skladať piesne.

Jeho láska k blues zostáva v centre jeho snahy vyšliapať si viac "talianske" chodníčky. Romantickou atmosférou ho inšpiruje Fred Bongusto, pre ktorého píše "Tutto di te"; potom sa stane, že Zucchero píše pre mladého predstaviteľa melodického žánru, Michele Pecora. Ten s "Te ne vai" dosiahne veľký letný hit a Zuccherovi sa zrazu otvorí cestaprofesie autora.

Bolo to v roku 1981, keď Gianni Ravera, na ktorého zapôsobila farba jeho hlasu, vyzval Zucchera, aby sa zúčastnil na festivale v Castrocare ako interpret. Zucchero vyhral, získal zmluvu s Polygramom a nasledujúci rok sa zúčastnil na festivale v Sanreme. Výsledok nebol vzrušujúci a ani jeho ďalšie účasti mu nepriniesli veľké výsledky v súťaži.(účasť na festivale v Sanreme v roku 1985) bude často považovaná za príklad piesne, ktorá bola na tomto podujatí ignorovaná, ale napriek tomu si dokáže nájsť zaslúžené miesto medzi najkrajšími talianskymi piesňami vôbec.

V roku 1983 nahral svoj prvý album s názvom "Un po' di Zucchero". Na Štedrý deň toho istého roku sa narodila Irene, dcéra, ktorá mala ísť v otcových šľapajach a vydať sa na dráhu hudobného umelca. V roku 1985 sa jeho umelecká kariéra rozbehla: po vystúpení (s Randy Jackson Bandom) v Sanreme vyšiel spomínaný album "Donne", album "Zucchero & RandyJackson Band", ktorá mu priniesla úspech a dôveryhodnosť. Od tohto momentu Zuccherov vzostup a úspechy nepoznali oddych.

V roku 1986 vydal album "Rispetto"; spolupracoval s Ginom Paolim, ktorý zložil skladbu "Come il sole all'improvviso" so Zuccherom a napísal text pre "Con le mani"; skladba "Senza una donna" bola nahraná v angličtine s Paulom Youngom v roku 1991 a dosiahla štvrté miesto v anglickej hitparáde.

Počas novoročných prázdnin v roku 1990 založil spolu s Dodim Battagliom, Fio Zanottim, Mauriziom Vandellim, Michele Torpedinom a Umbi Maggim skupinu "I Sorapis", ktorá pôsobila goliardovsky a zároveň presvedčivo. S "I Sorapis" vydal album "Walzer d'un Blues" (1993), ktorý nahral za týždeň u basistu doma.

Úspech Zucchero potvrdil v roku 1989 albumom "Oro, incenso e birra" (Zlato, kadidlo a pivo), ktorý sa stal najpredávanejším albumom v talianskej histórii (už pred vydaním mal takmer milión rezervácií). Medzi skladbami, ktoré obsahuje, sú "Diavolo in me" a veľmi sladká "Diamante" (text Francesco De Gregori), venovaná spevákovej starej mame, ktorá sa skutočne volala Diamante.

Od tohto obdobia bude nasledovať množstvo spoluprác so zahraničnými umelcami, vrátane Paula Younga, Joea Cockera, Luciana Pavarottiho (s maestrom interpretuje pieseň Miserere, ktorá je súčasťou rovnomenného albumu z roku 1992), Fernanda Fhera Olvery, Erica Claptona, Stevieho Raya Vaughana.

V roku 1992 Zucchero reprezentoval Taliansko (bol jediným pozvaným umelcom z Talianska) na koncerte "Freddie Mercury Tribute", ktorý bol venovaný pamiatke speváka skupiny Queen, ktorý predčasne zomrel na AIDS: v tejto súvislosti sa začala hudobná spolupráca a priateľstvo, ktoré Zucchera spájalo s gitaristom Brianom Mayom a bubeníkom Rogerom Taylorom.

O dva roky neskôr sa ako jediný Talian zúčastnil na koncerte Woodstock 1994.

Medzi ďalšie veľké hity tohto emilského umelca patria "X colpa di chi?" (zaradená na album "Spirito DiVino", 1995), "Così celeste" (spolu s Cheb Mami) a "Il grande baboomba", s ktorou vyhral Festivalbar 2004.

Veľmi úspešná bola aj jeho spolupráca s mexickou skupinou Maná, s ktorou okrem iného naspieval pieseň "Baila Morena" a podieľal sa na albume "Revolución de amor", kde s Maná naspieval úspešnú pieseň "Eres mi religión".

Na albume "Zu & Co." (2004) vystupuje v duete s niektorými hudobnými velikánmi: v Spojených štátoch dosiahol predaj 200 000 kópií, a to aj vďaka distribúcii v obchodoch Starbucks. O úspechu Zucchera v USA informovali aj "Wall Street Journal Europe" a "Los Angeles Times".

V roku 2006 vyšiel album "Fly", ktorý predstavuje zmenu oproti predchádzajúcim nahrávkam, s popovejším štýlom, mnohými baladami a autorskou spoluprácou s umelcami ako Ivano Fossati a Jovanotti.

V roku 2007 vyšlo album "All the Best", ktoré obsahovalo singel "Wonderful Life" (coververziu hitu z roku 1987 od Angličana Blacka), ktorý bol uvedený na trh po celom svete. V roku 2010 vyšiel celosvetovo album "Chocabeck" začiatkom novembra; výraz "Chocabeck" použil Zucchero počas svojho detstva, keď sa otca pýtal, či existuje nedeľný koláč.