Životopis - Elegantný eklektický

Ivano Fossati sa narodil 21. septembra 1951 v Janove, kde žil až do začiatku 80. rokov, keď sa po dlhom cestovaní medzi Európou a Spojenými štátmi rozhodol presťahovať do malej dedinky v ligúrskom vnútrozemí.

Jeho vášeň pre hudbu sa prejavila už v detstve: ako osemročný začal študovať hru na klavír, nástroj, ktorý sa stal základom jeho života, hoci vyskúšal aj iné nástroje vrátane gitary a flauty. Je teda skutočným multiinštrumentalistom, čo z neho robí jedného z najkomplexnejších a najkultivovanejších hudobníkov na talianskej scéne.

Jeho umelecká cesta je veľmi zložitá a členitá a je príkladom syntézy štýlovej magmy, pred ktorou potenciálne stojí súčasný hudobník, ktorý vidí, že sa pred ním otvára mnoho ciest, a je nútený si vybrať, ktorou cestou sa vydať, alebo sa ich pokúsiť spojiť.

Fossati, predtým ako sa posunul k sofistikovanejším a premyslenejším kapitolám, začínal hraním v niekoľkých "progresívnych" rockových skupinách. Zlatý okamih tejto fázy sa zhoduje s nahrávaním jeho prvého albumu "Dolce acqua" v roku 1971 na čele skupiny Delirium. Album obsahuje jeho prvý veľký hit, pieseň "Jesahel", ktorá explodovala v roku 1972.

Jeho veľmi nepokojná povaha a veľká láska k hudbe ho čoskoro priviedli k tomu, aby sa pokúsil uplatniť aj v iných oblastiach. Tak sa začala jeho sólová kariéra, ktorá vždy pokračovala v rôznych formách spolupráce s talianskymi a zahraničnými hudobníkmi a umelcami. stačí povedať, že od roku 1973 do roku 1998 vydal Fossati nie menej ako osemnásť albumov, na ktorých sa prejavil záujem ohudba v celom rozsahu.

Jeho prvá hudba pre divadlo pochádza zo začiatku 70. rokov (Emanuele Luzzati, Teatro Della Tosse), pričom táto činnosť takmer nikdy neprestala a jeho posledným dielom je "Alice allo Specchio" od Lewisa Carrolla, ktorá bola uvedená v Teatro Stabile di Parma.

Na vynikajúcej kompozičnej úrovni napísal hudbu aj k filmom Carla Mazzacuratiho, ako napríklad "Il Toro" (1994) a "L'Estate Di Davide" (1998).

Takýto eklektický umelec nemohol zabudnúť na jazz. A skutočne, počas jeho dlhej kariéry mohli fanúšikovia oceniť janovského speváka aj po boku renomovaných hudobníkov z tejto oblasti, talianskych i zahraničných, ako sú Trilok Gurtu (legendárny perkusionista), Tony Levin, Enrico Rava, Una Ramos, Riccardo Tesi, Guy Barker, Nguyen Le.

Dôležitú kapitolu vo Fossatiho vývoji predstavuje aj jeho spolupráca s ďalšími špičkovými spevákmi a skladateľmi, medzi ktorými nemožno nespomenúť vznešené piesne podpísané s Fabriziem De André alebo, sekundárne, s Francescom De Gregorim.

Existuje však mnoho osobností, ktoré sa tešili z umeleckého prínosu tohto plachého a introvertného autora. V skutočnosti možno povedať, že takmer všetky najkrajšie mená talianskej piesne dostali od neho pieseň. Do zoznamu patria Mina, Patty Pravo, Fiorella Mannoia, Gianni Morandi, Ornella Vanoni, Anna Oxa, Mia Martini, Loredana Berté a mnohí ďalší.

Fossati preložil aj piesne Chica Buarque De Hollanda, Silvia Rodrigueza, Djavana a Supertrampa.

V roku 1998 vyšli jeho nahrávky vo Francúzsku vo vydavateľstve Columbia Tristar. V tom istom roku venoval Fossati počas svojho letného turné päť koncertov výboru "Per la bellezza" (Za krásu): v rámci boja proti zhoršovaniu životného prostredia hral proti opúšťaniu starobylých talianskych miest.

Vo februári 1999 sa zúčastnil ako superhostiteľ na festivale v Sanreme a dosiahol mimoriadny úspech: 12 miliónov divákov počúvalo piesne "Mio fratello che guardi il mondo" a "Una notte in Italia".

V roku 2001 vydal celkom nečakane (a pre mnohých svojich stálych fanúšikov nepríjemne) výlučne inštrumentálny album so sugestívnym názvom "Ani jedno slovo" (názov, ktorý tak trochu evokuje slávne Mendelssohnove "Piesne bez slov" pre sólový klavír).

V tom istom roku Einaudi na radosť mnohých ľudí, ktorí ho sledujú už roky a ktorí vedia, aké ťažké je získať rozhovor so spevákom a skladateľom, vydal knihu rozhovorov "Carte da decifrare" v sérii "Stile Libero".

V roku 2003 vyšiel hodnotný album "Lampo viaggiatore", ktorý získal vysoké ocenenie kritiky. Nasledovali živé albumy ("Dal vivo - Vol.3", 2004), "L'arcangelo" (2006), "Ho sognato una strada" (2006, kolekcia troch CD), "Musica moderna" (2008).

V roku 2008 získal za pieseň "L'amore trasparente presente" vo filme "Caos calmo" (režisér Aurelio Grimaldi, s Nannim Morettim, Isabellou Ferrari a Valériou Golino) cenu David di Donatello za najlepšiu pôvodnú pieseň a Nastro d'Argento za najlepšiu pieseň.

V roku 2011 počas televízneho programu "Che tempo che fa", ktorý moderoval jeho priateľ Fabio Fazio, predstavil svoj nový album "Decadancing" a pri tejto príležitosti oznámil svoje rozhodnutie rozlúčiť sa s pódiom.