Životopis - Kvantová mechanika

Budúci veľký fyzik sa narodil 12. augusta 1887 vo Viedni ako jediné dieťa zámožných rodičov a prežil detstvo bez traumy, v prostredí bohatom na lásku a intelektuálne podnety. Jeho otec, hoci sa venoval vedeniu malého priemyslu, bol vážnym botanikom, ktorý mal na svojom konte niekoľko vedeckých prác. Vďaka týmto záujmom sa pravidelne rozprával sich syna na akúkoľvek tému, čím v nemalej miere stimulujú jeho inteligenciu.

V roku 1898 Schrödinger nastúpil na Akademisches Gymnasium vo Viedni, kde získal solídne vzdelanie, ktoré okrem štúdia jazykov a veľkých klasikov literatúry (láska, ktorú nikdy nezanedbal) zahŕňalo aj intenzívne štúdium filozofie. Samozrejme, nezanedbával ani prírodné vedy a práve pri kontakte s týmito predmetmi sa budúci vedec cítil zapálenýhoriacu túžbu po poznaní a pochopení.

Po ukončení stredoškolských štúdií v roku 1906 sa zapísal na štúdium fyziky na Viedenskej univerzite, ktoré ukončil v plnom súlade s učebnými osnovami až o štyri roky neskôr. Ako asistent experimentálnej fyziky na inštitúte profesora Exnera, ktorý bol aj jeho učiteľom, si čoskoro uvedomil, že ho viac láka teoretická fyzika. Navyše práve na Exnerovom inštitútevypracoval prácu, ktorá mu umožnila získať kvalifikáciu na univerzitné vyučovanie (príslušný titul "Privatdozent" mu bol udelený začiatkom roka 1914). Tento titul neznamenal trvalé miesto, ale otváral dvere k akademickej kariére, ku ktorej Schrödinger teraz smeroval.

Rok 1914 bol však pre Rakúsko-Uhorsko rokom konca mieru. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol Schrödinger, dôstojník pevnostného delostrelectva, mobilizovaný a následne so svojou jednotkou prevelený na taliansky front. Zostal tam až do jari 1917, keď bol povolaný späť do meteorologickej služby vo Viedni s úlohou inštruovať personálMohol tiež pokračovať vo svojej vedeckej práci na univerzite, ktorej sa venoval s neutíchajúcou energiou počas búrlivých rokov porážky Rakúska a následnej politickej nestability a hospodárskeho krachu (ktorý sa výrazne dotkol aj jeho vlastnej rodiny).

V roku 1920, po reorganizácii viedenského fyzikálneho ústavu, mu bolo ponúknuté miesto mimoriadneho profesora. Plat bol však nižší ako minimálny, najmä preto, že Schrödinger sa chcel oženiť, a tak radšej prijal miesto asistenta v Nemecku v Jene. Krátko nato sa konečne mohol oženiť so svojou partnerkou Annemarie Bertelovou. V Jene však zostalveľmi málo, pretože už v októbri toho roku sa stal mimoriadnym profesorom v Stuttgarte a o niekoľko mesiacov neskôr riadnym profesorom v Breslau.

Situácia sa však pre neho ešte nevyznačovala stabilitou, najmä kvôli stavu bývalého cisárstva, ktoré podkopávala veľmi vážna hospodárska kríza. Našťastie ho povolala univerzita v Zürichu, kde sa konečne usadil a získal pokoj, ktorý potreboval na prácu. Boli to roky (najmä tie v rokoch 1925 až 1926), ktoré ho priviedli k založeniuteórie vlnovej mechaniky, objav, ktorý ho presadil na medzinárodnej úrovni; práve vďaka tejto obrovskej prestíži bol povolaný za nástupcu Plancka na berlínsku katedru, v tom čase najprestížnejšiu v teoretických disciplínach. Jeho zásadným prínosom ku kvantovej mechanike je rovnica, ktorá nesie jeho meno, týkajúca sadynamiky kvantových systémov, ktorá bola zavedená na vysvetlenie štruktúry atómu vodíka a neskôr rozšírená na všetky ostatné systémy.

Jeho pobyt v berlínskom vedeckom "prostredí" sa však predčasne skončil v dôsledku nástupu nacistov k moci a následného zhoršenia situácie na nemeckých univerzitách.

Hoci bol "árijský", a teda v podstate chránený pred možnou odvetou, Schrödinger v polovici roka 1933 spontánne opustil svoje berlínske profesorské miesto.

Po odchode z Berlína si nájde ubytovanie v Oxforde a o niekoľko dní neskôr ho zastihne správa o udelení Nobelovej ceny. Z hľadiska prestíže je to mimoriadny dopad a táto správa zvyšuje jeho šance na začlenenie do anglickej vedeckej komunity. Avšak aj kvôli nikdy nevyriešenej situácii neistoty, ktorá nad ním stále visela, saPre seba a svoju rodinu si želal možný návrat do Rakúska, k čomu došlo v roku 1936, keď bol vymenovaný za profesora na univerzite v Grazi a zároveň za čestného profesora na Viedenskej univerzite.

Nanešťastie, dejiny sa vedcovi opäť postavili do cesty. 10. apríla 1938 Rakúsko hlasovalo za spojenie s Nemeckom a aj oficiálne sa stalo nacistickým. O štyri a pol mesiaca neskôr bol Schrödinger prepustený z dôvodu "politickej nespoľahlivosti". Opäť bol nútený opustiť svoju vlasť.

Opäť ako utečenec prišiel do Ríma a spojil sa s írskym premiérom Eamonom De Valerom, ktorý plánoval založiť Inštitút pokročilých štúdií v Dubline. Schrödinger, ktorý dostal uistenie, že bude vymenovaný za profesora, strávil akademický rok 1938-39 v Belgicku ako "hosťujúci" profesor a čakal na svoje povolanie do Dublinu.Univerzita v Gente, kde ho okrem iného zastihlo aj vypuknutie druhej svetovej vojny. Potom sa rozhodol odísť do Írska, čo sa mu podarilo vďaka špeciálnemu povoleniu, ktoré mu umožnilo prejsť cez Anglicko na 24-hodinové tranzitné víza.

V Dubline zostal Schrödinger takmer sedemnásť rokov a od roku 1940 zastával pozíciu "staršieho profesora" na Dublinskom inštitúte pre pokročilé štúdie. Tu vedec založil prosperujúcu školu teoretickej fyziky.

Nádej na návrat do rodnej Viedne ho však nikdy neopustila a rakúska vláda ho už v roku 1946 vyzvala, aby sa opäť ujal profesúry v Grazi, čo bolo formálnou podmienkou jeho ďalšieho presťahovania do Viedne. Schrödinger však váhal s návratom do nesuverénneho Rakúska, čiastočne okupovaného Rusmi, a radšej počkal na uzavretie mierovej zmluvy(podpísaný však až v máji 1955).

O niekoľko týždňov neskôr bol vymenovaný za mimoriadneho profesora na Viedenskej univerzite. Po ukončení svojich záväzkov voči Dublinskému inštitútu koncom roka sa mohol na jar nasledujúceho roka konečne presťahovať do Viedne a vykonávať svoju profesúru v krajine, kde vždy chcel žiť. V roku 1958 ukončil aktívnu službu a stal sa emeritným profesorom, aj keď sa pokúšalSchrödinger zomrel 4. januára 1961 vo veku 73 rokov vo svojom viedenskom byte, sprevádzaný prejavmi hlbokého smútku celej vedeckej komunity.

Schrödingera si treba pripomenúť aj vďaka riešeniu mnohých biologických problémov. Jeho prednášky, ktoré mali dať základ myšlienkovému prúdu známemu dnes ako molekulárna biológia, boli zhromaždené v zborníku s názvom "Čo je život", ktorý vyšiel v roku 1944 a v ktorom predložil jasné a presvedčivé hypotézy o molekulárnej štruktúre génov.