Životopis - Stredomorské filmové emblémy

Cardinale, známa svojou hrejivou krásou akejsi stredomorskej Brigitte Bardot, mala na divákov vždy osobitý vplyv.

A nielen to: stačí povedať, že Luchino Visconti a Federico Fellini sa jej pre svoje majstrovské diela nakrútené v tom istom čase ("Il Gattopardo" a "Otto e mezzo") nechceli vzdať, a tak sa o ňu uchádzali tak, že súhlasili, že ju budú mať každý jeden týždeň, čím ju prinútili neustále si farbiť vlasy, keďže v jednom filme musela mať havranie vlasy,druhá blondínka.

Jej kariéra bola úžasná a napriek jej kráse by jej ju nikto nepredpovedal. Veľmi výrazná farba jej chrapľavého, nízkeho, mierne ťahavého hlasu sa mladej Claudii zdala byť chybou, ale namiesto toho sa stala jednou z jej najuznávanejších značiek. Neistota ohľadom vlastných prostriedkov ju však viedla k odchodu z Centro Sperimentale di Cinematografia, odhodlanávenovať sa učiteľskej kariére.

Claudia Cardinale sa narodila 15. apríla 1938 v Tunise rodičom sicílskeho pôvodu a svoje prvé kroky vo svete filmu urobila v Tunisku, kde sa zúčastnila na malom nízkorozpočtovom filme. V roku 1958 sa s rodinou presťahovala do Talianska a bez veľkých očakávaní sa rozhodla navštevovať Centro Sperimentale di Cinematografia. Necítila sa tu dobre, prostredie ju sklamalo a predovšetkýmnedokáže ovládať svoju dikciu, ktorá trpí silným francúzskym prízvukom.

Rok 1958 bol rokom filmu "I soliti ignoti", majstrovského diela Maria Monicelliho, ktoré otvorilo dvere do kín skupine vtedy málo známych hercov, vrátane Vittoria Gassmana, Marcella Mastroianniho, Salvatoriho a našej mladej Claudie Cardinale, ktorej fotografie, ktoré sa objavili v týždenníku, si všimol producent Franco Cristaldi, šéf spoločnosti Vides (neskôr sa stal jej manželom), ktorýsi dal tú námahu, aby s ňou uzavrel zmluvu.

Netreba dodávať, že Monicelliho film zaznamenal obrovský úspech a okamžite sa akreditoval ako jedno z majstrovských diel talianskej kinematografie. Cardinale by sa s týmto titulom už ex officio zapísal do dejín kinematografie.

Našťastie prišli ďalšie účasti, vrátane "Un maledetto imbroglio" Pietra Germiho a "I delfini" Francesca Maselliho, v ktorých Cardinale postupne budovala svoje herectvo tým, že sa oslobodila od klišé jednoduchej stredomorskej krásy.

Čoskoro si ju všimol Luchino Visconti, ktorý ju v roku 1960 opäť zavolal na natáčanie filmu Rocco a jeho bratia, ďalšieho majstrovského diela historického kalibru. To bola predohra k jej vstupu do ďalšieho klenotu historickej rekonštrukcie, ktorým je filmová adaptácia Leoparda, v ktorej krása tuniskej herečky vyniká v celom svojom aristokratickom šate.

V tom istom období herečka porodila nemanželské dieťa, ktoré si neskôr adoptoval Cristaldi, a s veľkou dôstojnosťou a odvahou čelila škandálu a klebetám, ktoré táto aféra vyvolala vo vtedajšej strnulej mentalite.

Boli to roky veľkej popularity Cardinale, ktorá hrala vo filme "La viaccia" (1961, s Jeanom Paulom Belmondom) a tiež vo filme Federica Felliniho "Otto e mezzo" (1963); potom sa zúčastnila na mnohých hollywoodskych produkciách, ako napríklad "Ružový panter" (1963, Blake Edwards, s Petrom Sellersom), "Cirkus a jeho veľké dobrodružstvo" (1964) po boku Johna Wayna a "Profesionáli" (1966) RichardaBrooks.

V roku 1968 dosiahla vďaka Sergiovi Leonemu ďalší veľký úspech s filmom Once Upon a Time in the West (s Henrym Fondom a Charlesom Bronsonom), v ktorom hrala hlavnú ženskú úlohu.

V tom istom roku si zahrala vo filme Damiana Damianiho "Il giorno della civetta" a s veľkou profesionalitou sa predstavila v úlohe sicílskej prostej ženy, ktorá tu podala jeden zo svojich najlepších výkonov.

Po skončení manželstva s Cristallim spojila herečka v 70. rokoch svoje sily s režisérom Pasquale Squittireim, ktorý ju režíroval vo filmoch "Il prefetto di ferro", "L'arma" a "Corleone". Boli to jediné vystúpenia v desaťročí, v ktorom sa herečka s novým materstvom rozhodla venovať najmä svojmu súkromnému životu.

V osemdesiatych rokoch sa opäť vrátila na javisko, nedotknutá svojím pôvabom, ktorý akoby sa s pribúdajúcimi rokmi ešte umocňoval, a bola herečkou Wernera Herzoga vo filme "Fitzcarraldo", Liliany Cavani v "La pelle" a Marca Bellocchia v jeho "Enricovi IV".

V roku 1991 sa vrátil k spolupráci s Blakeom Edwardsom po boku Roberta Benigniho vo filme Syn Ružového pantera.

Film získal v roku 2002 na filmovom festivale v Berlíne zaslúžené ocenenie Zlatý medveď za celoživotné dielo.