Životopis - Kompozícia tanca a jeho divadlo

Philippine Bausch, známejšia jednoducho ako Pina Bausch, sa narodila 27. júla 1940 v Solingene v nemeckom Porýní. Je jednou z najvýznamnejších choreografiek v dejinách tanca a od roku 1973 stojí na čele "Tanztheater Wuppertal Pina Bausch", skutočnej svetovej choreografickej inštitúcie so sídlom v nemeckom Wuppertale. Stála pri zrode hnutia "tanečné divadlo", ktoré vzniklo na začiatkuPresný termín by v skutočnosti znel "divadelný tanec", čo by doslova preložilo želanie samotnej Bauschovej, presvedčenej zástankyne vlastných myšlienok, ktoré v tom čase rozbíjali formu choreografickej koncepcie, ktorá bola príliš zviazaná a zaškatuľkovaná v tzv. balete, bez toho, aby venovala pozornosť a zvýraznila gesto, výraz ak expresivite, a teda k divadelnosti tanca.

Sama často definovala svoju prácu ako "tanečnú skladateľku", aj preto, aby zdôraznila význam hudby a hudobnej inšpirácie vo svojej práci.

Bauschovej začiatky sú však dosť ťažké a náročné. V podstate v preddospelom veku môže malá Pina o tanci len snívať. Pracuje v otcovej malej reštaurácii, robí všeličo a občas, ale bez väčšieho šťastia, sa objaví v niekoľkých operetách, kde hrá malé úlohy v mizernom divadle vo svojom meste. Spočiatku však nemá žiadne tanečné kurzy ani hodiny tanca,Naopak, veľmi mladá Filipínka zažíva komplex z nadmerne veľkých nôh, keďže už v dvanástich rokoch nosí topánky veľkosti 41.

V pätnástich rokoch, okolo roku 1955, nastúpila na "Folkwang Hochschule" v Essene, ktorú viedol Kurt Jooss, žiak a propagátor estetického prúdu Ausdruckstanz, tzv. expresionistického tanca, ktorý spustil veľký Rudolf von Laban. V priebehu štyroch rokov, v roku 1959, mladá tanečnica absolvovala a získala štipendium od "Deutscher Akademischer Austauschdienst", ktoréumožňuje budúcemu tvorcovi "tanečného divadla" ďalšie vzdelávanie a výmenný kurz v USA.

Pina Bauschová študovala ako "špeciálna študentka" na Julliard School of Music v New Yorku, kde sa učila spolu s Antonym Tudorom, Josém Limónom, Louisom Horstom a Paulom Taylorom. Hneď sa pridala k tanečnej skupine Paula Sanasarda a Donyi Feuerovej, založenej v roku 1957. V USA jej šťastie prialo a predovšetkým si všimli jej veľký talent lepšie ako v Európe. Prijala zmluvu na písanie v New American Ballet aBalet Metropolitnej opery pod vedením samotného Tudora.

Bolo to v roku 1962, keď ju starý majster Kurt Jooss pozval späť do Nemecka, aby prijala úlohu sólovej tanečnice v jeho zrekonštruovanom balete Folkwang. Amerika však bola ďaleko a Bauschová bola sklamaná nemeckou realitou, ktorú našla po návrate. Jediný, kto s ňou zrejme držal krok a s kým tancovala v Taliansku, na dvoch ročníkoch festivalu Spoleto v rokoch 1967 a 1969, boltanečník Jean Cébron, jeho dlhoročný partner.

V roku 1968 sa stala choreografkou baletu Folkwang. V nasledujúcom roku ho viedla a začala vytvárať vlastné diela. S dielom "Im Wind der Zeit" z roku 1969 získala prvé miesto na súťaži choreografických kompozícií v Kolíne nad Rýnom. V roku 1973 bola pozvaná, aby prevzala vedenie baletného súboru vo Wuppertale, ktorý sa čoskoro premenoval na "Wuppertaler Tanztheater": vtedy sa zrodil tzv.divadlo, ako sa nazýva na začiatku, ktoré namiesto toho nie je ničím iným ako divadlom v tanci. S Bauschovou v tomto dobrodružstve účinkujú scénograf Rolf Borzik a tanečníci Dominique Mercy, Ian Minarik a Malou Airaudo.

Jej predstavenia mali hneď od začiatku veľký úspech a všade sa tešili uznaniu, keďže boli inšpirované najvýznamnejšími dielami literatúry a umenia a samozrejme aj divadla. V roku 1974 vytvorila nemecká choreografka dielo "Fritz" s hudbou Mahlera a Hufschmidta, v nasledujúcom roku Gluckovho "Orfea a Eurydiku" a tiež veľmi významné predstavenieStravinského triptych "Frühlingsopfer" pozostávajúci z "Wind von West", "Der zweite Frühling" a "Le sacre du printemps".

Majstrovským dielom, ktoré znamená skutočný zlom v umeleckej tvorbe Piny Bausch, je "Café Müller", v ktorom možno vycítiť aj ozveny jej minulosti mladej pracovníčky v otcovej reštaurácii. Je to štyridsať minút tanca na hudbu Henryho Purcella so šiestimi účinkujúcimi vrátane samotnej choreografky. Je v ňom objav slovesa, slova a celéhoškála originálnych zvukov, príznačných pre silné a čisté, veľmi scénické a pôsobivé emócie, ako je smiech a plač, ako aj hlasnejšie a niekedy zlomové zvuky, napríklad výkriky, náhly šepot, kašeľ a kňučanie.

Aj pri predstavení "Ein Stück von Pina Bausch" z roku 1980 je ešte zreteľnejšie vidieť, kam smeruje práca nemeckej choreografky, dovtedy dobre rozbehnutej vo svojom choreografickom neoexpresionizme, ak sa to tak dá nazvať. Tanečnica, jej postava, sa "mení" na človeka, ktorý sa pohybuje a prežíva javisko v každodennom oblečení, robí aj bežné veci, a tak vytvára akýsiškandál v osladených európskych baletných kruhoch. Obvinenia zo strany istého typu kritiky sú silné a Pina Bausch je obviňovaná aj z vulgárnosti a nevkusu, najmä americkou kritikou. V jej novátorských dielach je podľa niektorých príliš veľa realizmu.

Posvätenie prišlo až v 90. rokoch 20. storočia. 80. roky však znamenali ešte väčší vývoj jej tvorby, ktorý sa prejavil v dielach ako "Dve cigarety v tme" z roku 1984, "Viktor" z roku 1986 a "Ahnen" z roku 1987. Všetko predstavenia, v ktorých je veľa inovatívnych prvkov a týkajú sa aj aspektov prírody. Pina Bausch sa v tomto období podieľala aj na niektorých filmochfilmy, ako napríklad "E la nave va" Federica Felliniho, kde hrá slepú dámu, a celovečerný film "Die Klage der Kaiserin" z roku 1989.

Pôvodne bola vydatá za holandského scénografa a kostýmového výtvarníka Rolfa Borzika, ktorý v roku 1980 zomrel na leukémiu, a v roku 1981 sa zoznámila s Ronaldom Kayom, ktorý zostal jej partnerom navždy a dal jej syna Solomona.

Po Ríme a Palerme, kde dosiahla veľký triumf a kde sa jej "tanečné divadlo" konečne dočkalo plného uznania, sa choreografka predstavila aj v Madride s dielom "Tanzabend II" v roku 1991 a v mestách ako Viedeň, Los Angeles, Hongkong a Lisabon.

Koncom 90. rokov uzreli svetlo sveta ďalšie tri diela s ľahším, ale nemenej významným strihom, ako napríklad kalifornský "Nur Du" v roku 1996, čínsky "Der Fensterputzer" v roku 1997 a portugalský "Masurca Fogo" v roku 1998.

V poslednom desaťročí jeho života, keď doslova precestoval celý svet, stoja za zmienku diela "Agua", "Nefes" a "Vollmond" z rokov 2001, 2003 a 2006. "Dolce mambo" je zasa jeho posledným pozoruhodným a úspešným dielom z roku 2008.

V roku 2009 sa pustila do náročného projektu 3D filmu režiséra Wima Wendersa, ktorý prerušila náhla smrť samotnej choreografky. Pina Bausch zomrela na rakovinu 30. júna 2009 vo Wuppertale vo veku 68 rokov.

Dokumentárny film s názvom "Pina" bol uvedený v roku 2011 a je celý venovaný jej tanečnému divadlu, pričom bol oficiálne predstavený na 61. berlínskom filmovom festivale.