Životopis - Vôľa k moci

Friedrich Wilhelm Nietzsche, obrovský mysliteľ, ktorý ovplyvnil priebeh veľkej časti 19. storočia a určite aj celého 20. storočia, sa narodil 15. októbra 1844 v malej dedinke v pruskom Sasku. Ako syn protestantského pastora bol mladý Friedrich vychovávaný v atmosfére nabitej náboženským cítením, hoci zmierneným typickou miernosťou.reformovaného prístupu.

Keď mu v roku 1848 zomrel otec, matka sa musela presťahovať do Naumburgu, malého mestečka, kde sa mohla spoľahnúť na pomoc početných príbuzných. V roku 1851 Friedrich nastúpil do verejnej školy v Pforte, kde sa naučil prvé základy náboženstva, latinčiny a gréčtiny, ako aj hudby, ktorá sa mala stať druhou veľkou vášňou jeho života (natoľko, že dlho nevedel, či sa má venovať literatúre aHorečne túži po nových kultúrnych objavoch, píše poéziu a skladá hudbu, zatiaľ čo jeho rodina sa bez chvíle pokoja sťahuje do iného domu v Naumburgu.

V mladosti čítal Byrona, Holderlina, Emersona, Sterna, Goetheho, Feuerbacha. V roku 1860 založil s niekoľkými priateľmi hudobno-literárny spolok "Germania"; v spisoch, ktoré pre tento spolok zložil ("Osud a vôľa", "Sloboda vôle a osudu"), sa už naznačuje antimetafyzická tendencia budúceho nietzscheánskeho myslenia.

Preslávil sa svojimi prvými dielami "Zrod tragédie z ducha hudby" (1872), v ktorých bolo cítiť vplyv Schopenhauera a vtedy uznávaného skladateľa Richarda Wagnera, a dal vzniknúť sérii diel so silným teoretickým obsahom: "Neaktuálne úvahy" (písané v rokoch 1873 až 1876, z ktorých štvrtá je venovaná Wagnerovi) a "Príliš ľudský človek" (1878).

Svoje zrelé myšlienky však Nietzsche vyjadril v dielach "Aurora" (1881), "Radosť z vedy" (1882), "Tak prehovoril Zarathustra" (1883-1885), "Mimo dobra a zla" (1886).

Nietzscheho myslenie sa vyznačuje demystifikačným a deštruktívnym, niekedy až subverzívnym charakterom. Nietzsche totiž tvrdo spochybňuje pozitivistické a buržoázne ideály typické pre jeho dobu (je "neaktuálny" a dokonale si to uvedomuje), ako aj vieru v pokrok spoločnosti osvietenej tzv. vedeckým myslením. Jeho ďalšími terčmi sú idearozšírený blahobyt a všetky formy pravdy a konštituovanej morálky, ktoré mysliteľ chápe ako odvodené od materiálnych základov a vždy úzko spojené s psychologickou a sociálnou podmienenosťou, inými slovami, so vzťahmi síl, ktoré sa prejavujú tak vo vnútornom ja, ako aj v spoločnosti.

Proti tejto demystifikačnej kritike stojí Nietzscheho idea "nadčloveka", teda napätie smerujúce k nadčloveku, ktoré je vôľou vytvoriť nový spôsob bytia, v ktorom sa naplno prejaví "vôľa k moci", teda kreativita ega, presahujúca morálny a sociálny konvencionalizmus, ktorému je v súčasnosti podriadené a ktorý je kodifikovaný v nábožensko-sociálnych imperatívoch.

Toto oslobodenie stlačených energií človeka a radikálna kritika všetkých tradičných etík a predstáv o svete mali zásadný vplyv na literatúru prelomu storočí a neskôr. Nietzsche sa tak stal filozofom krízy, zakladateľom nového spôsobu myslenia.

Pokiaľ ide o jeho predstavu nadčloveka, chápanú ako spravodlivý triumfujúci nad masou slabochov alebo otrokov, treba ju nepochybne korigovať: Nietzsche nebol šíriteľom evanjelia násilia, ale chcel vytvoriť podmienky pre rozvoj civilizácie a radikálne obnovenej predstavy o človeku.

Nietzsche, ktorého vždy sužovali najrôznejšie choroby, zomrel 25. augusta 1900 po pomalej agónii, ktorá v neskorších rokoch zahŕňala aj nástup šialenstva.